SABINOV. Narodil sa pod Tatrami, ale svoju dušu venoval Sabinovu a neďalekým Šarišským Michaľanom.
Bol dlhoročným ochotníckym divadelníkom, viedol Mestské kultúrne stredisko v Sabinove a roky písal kroniku tohto mesta. Juraj Navrátil skonal v pondelok vo veku 82 rokov.
Do Šarišských Michalian sa prisťahoval v roku 1956, keď jeho otec dostal prácu v Imune, vtedajšom Ústave sér a očkovacích látok.
Chcel ísť na Vysokú školu múzických umení, ale odhovorili ho rodičia. Nastúpil teda do Imuny, ale okolo umenia sa krútil stále. Na tradíciu ochotníckeho divadelníctva v Šarišských Michaľanoch nadviazal závodný divadelný súbor, do ktorého aktivít sa hneď zapojil.
„Prvé obdobie, do môjho odchodu na vojenčinu, v roku 1963, som pôsobil v michalianskom divadle ako herec. Už vtedy to bol veľmi dobrý súbor, pod vedením môjho otca, ktorý tu položil základy modernejšieho divadla. Po mojom návrate z vojenčiny otec, žiaľ, zomrel. Divadlo zostalo bez hlavy. Keďže som vraj k tomu mal najbližšie, tak nejakým nedopatrením som sa upísal vedeniu tohto súboru,“ povedal pre Korzár pred vyše dvadsiatimi rokmi.
Duša michalianskych ochotníkov
Na čelo súboru sa dostal - ako hovoril - náhodou, no hneď mu vtlačil svoju výraznú pečať. Bolo to na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov, prišli ťažké časy, no ochotnícke divadlo s oficiálnym názvom Divadelný súbor pri závodnom klube ROH ÚSOL v Šarišských Michaľanoch dostalo zelenú.
„Išli sme kvalitatívne prudko nahor. V Imune pracovalo veľa mladých talentovaných ľudí, ktorí mali záujem o divadlo. Manšaft bol veľmi silný. V roku 1973 sme získali prvé miesto na krajskej prehliadke s Gogoľovým Revízorom, o rok na to sme mali ďalšie krajské víťazstvo s Palárikovým Dobrodružstvom pri obžinkoch a následne na Belopotockého Mikuláši sme zobrali všetky možné ceny, okrem hlavnej. Bolo to nádherné predstavenie,“ spomínal.
Prišli ďalšie ceny i účasti na celoslovenských prehliadkach. V roku 1984 zmenili názov na Divadelný súbor Jula Zboroviana, pri desiatom výročí úmrtia tohto rodáka zo Šarišských Michalian.
Dlhoročný riaditeľ kultúrneho strediska
V Sabinove zakotvil v 90. rokoch, keď ho „ukecali“, ako tvrdil, aby prijal miesto riaditeľa mestského kultúrneho strediska. Pôsobil tam 13 rokov.
„Bolo to ťažké obdobie, ekonomická kríza, vtedajší prechod, ale mali sme úžasnú podporu z mesta,“ spomínal Navrátil, ktorého po odchode z funkcie riaditeľa vystriedala Magda Miková. Sám si ju vyhliadol.
Sabinovský kronikár: Radšej nič nenapísať, ako napísať nepresné Čítajte Navrátil bol istý čas aj hovorcom mesta Sabinov. Bol s ním spätý a poznal ho lepšie než mnohí rodáci. Preto bol predurčený stať sa kronikárom. Pamäť mesta zachytával od roku 2004 a nesmierne ho to bavilo.
Tvrdil, že pôsobenie kronikára si vyžaduje disciplínu, systém, výdrž - a veľa hľadania: „Kronikár zháňa, pozerá, sleduje, čo sa kde šustlo, či pozitívne alebo negatívne...“
Aj k tejto činnosti ho, ako povedal v rozhovore pre Korzár, „ukecali“. Konkrétne za tým bola bývalá vedúca odboru: „Ja som sa jej sľúbil ešte ako riaditeľ kulturáku. Chcela odo mňa, aby som robil s dôchodcami, no ja som sa na to ešte necítil. Tak som jej sľúbil, že raz zoberiem kroniku. A ona na to nezabudla a v 2004 sa mi ozvala.“
Ceny mesta i primátora v Sabinove sú už rozdané Čítajte Knihy a ceny
V mladosti veľa recitoval, chodil na súťaže, bavila ho poézia, ale sám nepísal. Ťahalo ho to k divadlu. V dôchodkovom veku sa to otočilo, písal nielen kroniku, ale aj knihy.
V roku 2000 mu vyšla publikácia Dejiny mesta Sabinov, spísal aj dejiny šarišskomichalianskeho ochotníckeho divadla, pri príležitosti jeho storočnice. So spoluautorom Marekom Sekerákom získali za túto knihu Ozaj ako bolo? ocenenie za prvé miesto v ankete Kniha roka Prešovského samosprávneho kraja 2019 v kategórii odborná literatúra.
Autormi knihy roka sú Navrátil a Sekerák, ďalšiu napísal Paňko Čítajte Je tiež držiteľom Ceny mesta Sabinov z roku 2013. „Vo svojom vnútri sa za osobnosť považujem. To, že som dnes dostal ocenenie – za moju prácu v kronike, ale aj na poli kultúrnom, si všimli aj iní a pochopili, že takáto práca je viac ako povestné kráľovo vrecúško soli,“ odpovedal na otázku, či sa cíti byť osobnosťou pre mestský spravodaj.
V rovnakom roku prevzal cenu aj ako kronikár, za zápis z roku 2009. „Tam bolo šťastie, že okrem dokumentačných príloh sa dávali aj zápisy z roku 2009, 2010, 2011, čo sa týka príloh, publicistická činnosť, fotodokumentácia. Môj zápis získal 2. miesto v súťaži kronika okresných miest. Čo sa týka samotného hodnotenia, trošku mi vtedy odľahlo, lebo som odchádzal odtiaľto s tým, že mnoho ľudí mi vyčíta, že som ukecaný, že je to rozsiahle. Ale tam mi bolo povedané, že asi tak to má byť,“ komentoval to.
Prezradil aj to, ako to vyzerá v dome kronikára: „To už je raz tak, že musíte mať ženu, čo má pochopenie, aj cez slzy, aj cez zaťaté zuby. Na úrade mi vyhradili regál, kde idem a tam to je, archívne veci mám v sklade. Ale keď robím doma v pracovni, tam sa nedá každý večer baliť. Je to tvorivý proces a nerobím len 8 hodín, ale pomedzi to napríklad záhradka či obed. Roky som to robil popri okopávaní na záhradke. Premyslel som si to a potom sadol za stôl. A už som vedel, kde a čo chcem dať.“
Posledná rozlúčka s Jurajom Navrátilom bude vo štvrtok o 13. hodine na sabinovskom cintoríne.
Život spojil s divadlom a rusínskou kultúrou. Zomrel dlhoročný riaditeľ Jaroslav Sisák Čítajte
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári
